Bežný, povedzme aktívnejší dôchodca, ktorý vo voľnom čase bežkuje, je oproti mojim bežkárskym schopnostiam niečo ako Paulína Fialková na steroidoch a kokaíne. A to opisujem svoj súčasný stav, ktorý sa dá nazvať výrazným pokrokom oproti roku 2016, keď sa celá táto situácia odohrala.
Bol február erazmového semestra vo Fínsku a ja som sa zo seba u intrákových susedov snažil silou vôle vydestilovať katastrofálnu opicu zo včerajšieho večera a zároveň byť aspoň trochu aktívnym členom v debate, ktorá akurát prebiehala. Do izby a môjho nesústredeného vnímania náhle vtrhol Čech Honza, ktorý sa o pár mesiacov neskôr „preslávil” ako Honza the Pervert, čo (našťastie!) k tomuto príbehu nepatrí.
„Nechcete ísť niekto na týždeň bežkovať do Laponska?”
Študovali sme v Oulu, ktoré je zhruba v strede Fínska na osi sever-juh a teploty sa pohybovali od celkom príjemných -5°C až po „zachvíľuzamrznempocestedolidla” -25°C.
Laponsko (dnes je korektnejší názov Sámsko) je ešte o dobrých 400 kilometrov severnešie a v mojich predstavách aj priamo úmerne chladnejšie.
Okrem ďalšieho Slováka, dobrodružného Janyho, celé osadenstvo izby svorne krútilo hlavami a ja som si bol stopercentne istý, že sa k ich nesúhlasu idem pridať. Pri svojej 185 centimetrovej výške a 65 kilogramovej váhe nemám síce takmer žiadny podkožný tuk, ktorý by ma prirodzene chránil pred chladom, ale zato mám dedične boľavé kolená a skoliózu, takže predstava prežitia týždňa v arktickom chlade s dvadsaťkilovým batohom na chrbte a bežkárskom zaťažení kolien je pre mňa úplné sci-fi.
„Čo ti šibe, jasné!” počul som, ako ma predbieha moje impulzívne, zostatkovým alkoholom podporené idiotské ja.
Pýcha mi už nedovolila zobrať súhlas naspäť a netrvalo dlho a pristihol som sa pri tom, ako sa spolu s Honzom a Janym (pre zjednodušenie ich budem možno občas nazývať „Janovia”) zúčastňujem na prvom stretnutí s lídrom celej výpravy, päťdesiatnikom Anttim. Tento obrovský Fín nám vysvetlil, čo si treba zbaliť, ako si na celý týždeň pripraviť jedlo, ozrejmil všetky organizačné veci a ukázal, kde nám požičajú bežky. Zároveň sa potvrdili moje obavy o tom, že budem týždeň vláčiť batoh na chrbte a budeme v zime (!) na snehu (!!), asi 300 kilometrov za polárnym kruhom (!!!) spať v stane.
A že sa pridajú ešte nejakí traja či štyria ďalší cudzí Fíni, čo bola pri povestnej fínskej prívetivosti ďalšia skvelá správa.
„Bežkujete?” opýtal sa Antti na záver. Janovia prikyvovali a ja som tiež prikyvoval, ale snažil som sa dať pohľadom najavo, že to nie je pravda a tajne som dúfal, že si to niekto všimne a rovno ma vyhodí z výletu. Ale všetci mali na saláme.
„Počujte chalani, koľko ste toho asi tak nabežkovali?” predstieral som nenútený tón, keď sme sa na bicykloch vracali zo stretka naspäť na intráky.
„Dosť, zvykol som bežkovať s otcom,” vravel Honza a šliapal na svojej modernej Meride, ktorú bohvie odkiaľ zohnal, lebo my ostatní erazmáci sme všetci mali staré škrípajúce kraksne bez prevodov. Dodnes ho podozrievam, že ju komusi utrtkal.
„Ja nie až tak veľa, ale párkrát som na tom išiel,” pridal sa Jany.
„Aha, aha,” pokýval som hlavou a prepadol ma stres.
„Ty nie?”
„Noo, nie veľmi.”
„Čo znamená nie veľmi?”
„Že som na tom ešte nikdy v živote nestál.”
Všetci traja sme sa na chvíľu zamysleli.
„Kámo, v pohode, máme ešte tri týždne. Párkrát vybehneme na bežky a do toho sa dostaneš.”
Boli sme raz.
Požičali sme si typické bežky a šli na okruh uprostred mesta. Nešlo mi to, nebavilo ma to, nevládal som a tak celkovo to bol hrozný zážitok, po ktorom som mal na ceste domov čo robiť, aby som sa nerozplakal.
Tiež sme si šli obzrieť a vyskúšať tie, ktoré nám požičajú na našu „expedíciu”. Zabudnite na štíhle, oblé, elegantné tvary športových bežiek, ktoré vídať na nohách čiperných neoprénových dôchodcov v športových okuliaroch, ako si svištia zasneženými krásami slovenskej prírody. Toto boli ozrutné drevené rárohy, ťažké ako krava, o hlavu vyššie ako ja a od pohľadu museli slúžiť ešte fínskym ostreľovačom v Zimnej vojne.
Dva večery pred odchodom som sedel v saune a úporne sa snažil prísť na to, či je ľahšie si zlomiť nohu alebo dostať zápal pľúc.
„Tak čo, tešíš sa?” spýtal sa môj rumunský spolubývajúci Alex.
„Že váhaš, super to bude,” prišla na mňa zima aj v tej sedemdesiatstupňovej saune.
Prečo musím byť taký hlúpy? Pýtal som sa sám seba, keď prišiel deň D a mne sa nepodarilo ochorieť, ani si nič zlomiť a viezol som sa celý deň autobusom na sever popri jednotvárnej fínskej tajge a v kufri sa viezol môj nenormálne ťažký batoh plný nasušeného mäsa a kadejakých iných život zachraňujúcich nezmyslov, spolu s predpotopnými bežkami.
Nikto moje modlitby o tom, aby autobus nezastal a ja by som sa mohol v teple jeho interiéru voziť večne nevypočul a tak sme na úplnom severe Fínska zastali, vystúpili a vybalili všetko z kufra. Ľudia sa porozdeľovali do jednotlivých tímov a v tom našom sa ukázalo, že traja Fíni sú nakoniec tri celkom sympatické Fínky rôzneho veku - Karolina, Johanna a Essi.
Stál som tam, batoh som mal pri nohách, pred sebou v snehu zapichnuté bežky, ktorých otvárací mechanizmus vyzeral ako pasca na medvede, do tváre ma štípal mráz a vtedy to zo mňa opadlo. Strach už neslúžil žiadnemu účelu a kamsi sa vyparil. Ostatní boli takmer pripravení ísť, tak som si prekvapivo odhodlane nasadil bežky, zacvakol (skôr zakliesnil) ich o špeciálne topánky, ktoré som mal na noháché (boli to čižmy a ani sa nesnažili tváriť ako čokoľvek príbuzné bežkárskym topánkam), s malými ťažkosťami vyhodil batoh na ramená, rezko urobil 5 kĺzavých odrazov dopredu, stratil rovnováhu a padol na kolená. Tam by to za normálnych okolností skončilo, lenže zaúradovali kilogramy batoha, ktoré ma prevážili a ja som, vážení a milí priatelia, jebol čelom rovno na dohora zahnutú špičku vlastnej bežky.
Nič vážne sa mi však popravde nestalo a z rozbitia hlavy sa vykľul široký červený škrabanec, ktorý som si všimol až na druhý deň, keď sme si robili selfie. Prvú noc po tom, ako sme do večera na bežkách neprešli ani jeden jediný kilometer, sme spali v stane na snehu a teplota klesla na -27 a ja som si v istom bode večera dal do poriadku všetky vnútorné záležitosti v presvedčení, že o chvíľu zamrznem a umriem. Nakoniec som ale prekvapivo neumrzol a ani neumrel a od druhého dňa sme spávali prevažne v turistických, priam luxusne vybavených zruboch, kde sa dalo zakúriť, takže tam bolo príjemne teplo a útulne. Predstavu hororového boja o prežitia postupne nahrádzalo nadšenie z tichej, takmer polárnej prírody a prejdených kilometrov. Ani ten batoh nakoniec nebol taký ťažký a aj kolená ma boleli len tak decentne. Nakoniec sme ešte dostali darček v podobe noci plnej polárnej žiary, ktorá menila farby zo zelenej cez oranžovú, až po fialovú a vydržala na oblohe do samého rána. A tak som tam uprostred zamrznutého jazera sám sedel na snehu, aj keď všetci už išli spať, svetlo aurory borealis osvetľovalo tichú prázdnu a nehostinnú prírodu a ja som ešte nikdy necítil byť viac jej súčasťou.
Ráno sme potom nasadali do autobusu a mne sa nechcelo vrátiť naspäť do civilizácie. Po všetkej tej hrôze som si želal absolvovať ešte aspoň jeden ďalší týždeň na bežkách v snehu a zime.
To impulzívne idiotské ja mi tak pripravilo jeden z najkrajších a najintenzívnejších zážitkov môjho života.
Comments