Bolo štvrť na štyri ráno 8. júna 2017 a ja som doputoval sedem kilometrov pešo s turistickým batohom na chrbte a veľkou cestovnou taškou v náručí k budapeštianskemu letisku. Cesta z centra, kam ma pred jednou doviezol autobus z Bratislavy, sa ťahala cez pol mesta, potom cez nejaké pole a potom popri akejsi dvojprúdovke bez chodníka. Unavený som jedným očkom sledoval telefón so stiahnutými mapami, na ktorých som bol už len kúsok od cieľa a celkom spokojne som si gratuloval, ako dobre som to ja vymyslel, že som sa vyhol predraženým letiskovým taxíkom v typicky slovenskej predstave, že každý na svete ma chce podviesť a ožobračiť. Na druhú stranu, kebyže z hlavného mesta Maďarska ide aspoň nejaký spoj na letisko po polnoci, mohol by som sa vyhnúť celému incidentu.
Letieť som mal cez Paríž do Minnesoty a odlet bol o šiestej ráno, čo znamenalo, že medzičas som mal úplne ideálny a s veselo som sa rozhliadal okolo seba, kedy už konečne zazriem svetlá a ruch veľkého medzinárodného letiska. Nič také sa však nedialo, aj keď mi moje mapy tvrdili opak.
„To je riadne skryté letisko,” vravel som sám sebe a snažil sa zbytočne nepanikáriť. Čas poskočil na 3:25.
Zrýchlil som, vyšiel spoza zhluku stromov a odrazu bolo tam, rovno predo mnou. Zastal som, aby som si v nemom úžase lepšie obzrel cieľ celej mojej nočnej cesty. Odmena za boľavý chrbát z preťaženého batoha, vyťahané ruky kvôli cestovnej taške, betónom vytrasené kolená a páliacie chodidlá z nekvalitnej podrážky. Toto všetko však zrazu bolo zabudnuté, ukryté v minulosti, nepodstatné a nedôležté, pretože predo mnou ležalo, konečne, budapeštianske letisko.
Bolo skoro prázdne. A okrem dvoch biedne osvetlených okien aj úplne tmavé. Nikde som nevidel plné parkoviská, zástupy ľudí a už vôbec žiadne lietadlá.
Môj tlak vystúpil z už aj tak vysokých, nočným telocvikom vypumpovaných hodnôt do astronomických výšin, zalial ma studený pot, ktorý bol úplne odlišnou formou studenej sprchy, než akú som si želal a v snahe neodpadnúť som sa rozhliadal okolo seba, či nezočím aspoň útržok informácie o tom, čo sa deje, kde som a čo som komu urobil, že ma takto trestáš?
Zbadal som viac-mene kompetentne vyzerajúceho pána v uniforme, ktorá vyzerala byť poskladaná z dvoch rôznych, ako usmerňuje vodičov neveľkého radu áut a ich zmätené výrazy síce korešpondovali s charakterom mojich pocitov, ale ani zďaleka nedosahovali ich intenzitu.
„Dobré ráno, je toto prosím budapeštianske letisko?” naivne som sa opýtal po anglicky.
„Je, ale asi ste na nesprávnom termináli.”
„Ja hľadám to veľké letisko pre ľudí”, pokračoval som v hlúpych otázkach.
„Áno, to ste zle, musíte ísť na terminál dva. Toto je jednotka.”
„Aha, aha,” pritakával som mu civilizovane, akoby to nebola informácia potvrdzujúca moje najhoršie obavy. Poodstúpil som nech nezavadziam, otvoril mapy, zadal do nich terminál dva a zistil, že je odo mňa vzdialený ďalších sedem kilometrov. Už bolo po pol štvrtej. Nastal čas vypočítať úlohu:
Radovanovi trvala osemkilometrová cesta pešo z bodu A do bodu B skoro tri hodiny. Vzdialenosť bodu C od bodu B je iba o málo menšia ako vzdialenosť bodu B od bodu A. Unavený Radovan sa však potrebuje dostať do bodu C za zhruba polhodinu, aby tam bol v čase t = t1 - t2, pričom t1 je odchod lietadla a t2 čas na check-in a boarding. Zadefinujte priestorovú pozíciu Radovana v súvislosti so situáciou pomocou veličiny v.
Výsledok: v = vpiči.
Natíska sa otázka, prečo som, ako každý normálny človek, neprišiel do Budapešti skôr, aby som napríklad stihol posledný autobus na letisko. Má dve odpovede, jednu rozumnú a druhú menej. Tou menej rozumnou je, že vyriešiť si logistiku predtým, ako niekam idem a nie až počas, podvedome považujem za zbytočnosť a nepozrel som si ako a kedy chodia spoje z centra na letisko. Rozumným dôvodom bolo, že ešte deň predtým som absolvoval bakalárske štátnice.
Lietadlo mi letelo ráno vo štvrtok, štátnice boli v stredu tesne poobede a ja som v utorok večer sedel doma nad materiálmi a hovoril si, že by možno nebolo zlé sa niekedy venovať učivu pred skúškami aj dlhšie, ako noc pred nimi. Na našej umeleckej škole to síce obvykle aj stačilo, ale pri štátniciach sme sa aspoň hrali na normálnu vysokú školu.
Po celej prebdenej noci som sa toho veľa aj tak nenaučil a radšej sme išli ráno so spolužiakmi do krčmy. Tam sme dali nad ranným pivom dohromady hlavy aj vedomosti a nakoniec každý z nás zoštátnicoval. Teda okrem mňa. Ale to súviselo s bakalárkou, ktorú mi neuznali už predtým a teoretických štátnic sa priamo netýkala.
Po úspešných skúškach som sa odviezol do Bratislavy a odtiaľ do Budapešti a teraz je už skoro ďalšie ráno a ja som dve noci nespal a vyzerá to tak, že nestihnem lietadlo do Ameriky, kde mám stráviť skoro štyri mesiace. Vrátil som sa k pánovi v rôznorodej uniforme.
„Neviete prosím o nejakom spôsobe, ako sa dostať do polhodiny na správny terminál?” opýtal som sa ho a potreboval by som podstatne viac hereckých schopností, aby som zakryl strach.
„Jedine taxi,” odpovedal a sledoval väčšie auto plné akejsi rodinky, ktorej členovia vyjavene pozerali z okna na tmavú budovu nepoužívaného terminálu.
„A máte nejaké číslo na taxi?”
Chcel som sa síce vyhnúť plateniu za taxi, ale môj ekonomický duch mi našepkal, že to je predsa len lepšia investícia, než platiť za ďalší let.
„Nemám, bohužiaľ,” odpovedal a vydal sa rodine vysvetliť, že sú zle a kam majú ísť. Ostal som bezradne stáť uprostred cesty a nevedel, čo ďalej. Sledoval som, ako pán v uniforme naviguje rodinku, ktorej som z hĺbky duše závidel ich auto, keď zrazu vidím, ako ukázal na mňa a niečo sa spýtal. Zažiarila vo mne nádej a vzápätí hneď zhasla pri pohľade cez čelné sklo na rázne odmietavý postoj pani manželky. Lenže jej chybou bolo, že sa na mňa pritom aj pozrela a moje zúfalstvo muselo byť tak očividné, tak očivyrážajúce, že aj sám Satan by sa nado mnou v tej chvíli zľutoval. Nakoniec sa podvolila, dokonca vystúpila z auta a šla si sadnúť dozadu k deťom, asi aby som im náhodou neublížil, ja som nasadol dopredu a šli sme. Nebudem klamať, bola to trápna cesta, pretože nikto z nich nevedel anglicky ani ceknúť (keď som povedal „hello”, tak sa len nasilu usmievali a pritakávali) a bolo zjavné, že sa z mojej prítomnosti nijak netešia. Ja som sa po dvoch pokusoch nadviazania pantomimickej konverzácie vzdal a po pár minútach bolestivo tichej jazdy sme konečne dorazili na letisko, ktoré aj vyzeralo ako letisko. Malo svetlá, autá, ľudí a aj lietadlá. Do odletu boli asi dve hodiny, čo sa ukázalo ako prekvapivo natesno, najmä keď som ešte vyše dvadsať minút stál v nesprávnom rade na check-in batožiny a jedinou pozítívnou vecou na tom bolo, že som počas čakania úplnou náhodou stretol bývalého rumunského spolubývajúceho z fínskeho Erazmu rok predtým.
Prekvapený sám sebou som napokon vystál správny rad, našiel správny gate a nastúpil do správneho lietadla. Tam som na sedačke zaspal skôr ako mi stihla letuška vysvetliť zásady bezpečnosti tak tuho, že keď sme pristávali do Paríža na prestup, ledva som si po zobudení spomenul, že som v lietadle.
V Paríži je obrovské letisko a málo času na prestup, ale nič, čo by sa s pomocou trochu šprintu a spoľahnutie na šťastie, že trafím správny smer nedalo nezvládnuť a nasadol som konečne na svoj zaoceánsky let. Tam som strávil deväť hodín vedľa tak tučného indického páru, že na WC som sa odvážil ísť len vtedy, keď išiel aj aspoň jeden z nich a konečne som vystúpil v Minnesote, kde ma minibus zobral takmer na hranicu s Kanadou, aby som tam strávil pracovné leto ako údržbár golfových ihrísk.
Comments